podpora@humanet.sk +421 905 510 687 +421 905 499 052 Podpora Videonávody Príručky Školenia Novinky

18.08.2015 / Dejiny pracovného času na území Slovenska

Dejiny pracovného času na území Slovenska

Dejiny pracovného času na území Slovenska

Slovensko bolo v čase priemyselnej revolúcie súčasťou Uhorska. V oblasti pracovného času uhorské zákonodarstvo nepoznalo zákonnú maximálnu pracovnú dobu. Živnostenský zákon z roku 1884 ju určoval len nepriamo ustanovením, že práca v továrňach nesmela začať pred 5. hodinou a končiť, s výnimkou nepretržitej prevádzky, po 21. hodine. Do tohto intervalu boli zahrnuté dve polhodinové prestávky na oddych (dopoludnia a odpoludnia) a jedna hodinová prestávka na obed. Úprava pracovného času platila pre všetkých dospelých továrenských robotníkov bez rozdielu pohlavia. Len pre deti a mladistvých do 16 rokov platili niektoré výnimky. Maximálna denná pracovná doba živnostenských učňov do 14 rokov bola 12 hodín, pracovná doba detí od 12 do 14 rokov pracujúcich v továrňach bola 8 hodín a pracovná doba mladistvých do 16 rokov bola 10 hodín.

Počas prvej Československej republiky boli najvýraznejším problémom rozdielne úpravy pracovnoprávnych vzťahov na území českých krajín a na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Významným počinom bolo uzákonenie osemhodinového pracovného času v roku 1918, čím Československá republika predstihla vyspelé západné štáty.

V roku 1946 bol prijatý zákon č. 177/1946 Zb. o úprave pracovného času v pekárňach a o rok neskôr zákon č. 45/19470 Zb. o úprave pracovného času v baníctve. Avšak k zásadnému obratu vo vývoji československého pracovného práva došlo až po roku 1948. V tomto období došlo k postupnému zjednocovaniu právnej úpravy a ku kodifikácii pracovného práva. Zákonom č. 45/1956 Zb. o skrátení pracovného času došlo ku všeobecnému skráteniu pracovného času na 46 hodín týždenne. V roku 1951 zákonom č. 93/1951 o štátnom sviatku a dňoch pracovného pokoja a o pamätných a významných dňoch sa zamestnancom zabezpečila náhrada mzdy počas sviatkov, a za prácu vo sviatok zákon stanovil poberanie osobitného príplatku. Zákonom č. 58/1964 Zb. bolo okrem iného dojčiacim zamestnankyniam priznané právo na prestávky v práci na dojčenie. Uvedený legislatívny vývoj pracovného práva bol zavŕšený prijatím Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.

Zákonník práce z roku 1965 charakterizoval pracovný čas ako zákonom stanovenú dĺžku a mieru spotreby práce. Zákon pritom rozoznával všeobecný (normálny) pracovný čas, skrátený pracovný čas a kratší pracovný čas. Všeobecný pracovný čas predstavoval maximálnu dĺžku pracovného času. Ustanovená maximálna dĺžka pracovného času bola 46 hodín týždenne a pre pracovníkov mladších ako 16 rokov 36 hodín týždenne. Týždenný pracovný čas bol na rozdiel od súčasnosti spravidla rozvrhnutý na šesť pracovných dní tak, aby v jednotlivých dňoch nepresiahol osem hodín. Zákonník práce umožňoval uzatvárať dohodu o kratšom pracovnom čase. Rozvrhnutie týždenného pracovného času sa realizovalo rovnomerne a nerovnomerne, podľa toho, či bola dĺžka pracovného času v každom týždni rovnaká. Pracovník mal po piatich hodinách nepretržitej práce právo na prestávku na jedlo a oddych v trvaní najmenej 15 minút. Medzi dvoma zmenami mal pracovník právo na nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín. Pracovný čas musel byť rozvrhnutý tak, aby pracovník mal raz týždenne nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín. Dni pracovného pokoja boli definované ako dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok pracovníka v týždni, a sviatky. Práca v týchto dňoch bola zakázaná, výnimočne ju bolo možné nariadiť s predchádzajúcim súhlasom závodného výboru. Zákonník práce z roku 1965 už poznal pojem pracovná pohotovosť. Nočnú prácu charakterizoval ako prácu vykonávanú medzi 22. a 6. hodinou. Práca nadčas bola v tých rokoch nežiaducim javom. Napriek tomu Zákonník práce z roku 1965 s nadčasovou prácou rátal, a túto problematiku upravoval. Prácou nadčas bola každá práca vykonávaná pracovníkom na príkaz organizácie, alebo s jej súhlasom, nad týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozdelenia pracovného času, a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Prácu nadčas umožňoval Zákonník práce z roku 1965 nariadiť len vo výnimočných prípadoch a to v rozsahu najviac štyri hodiny počas dvoch pracovných dní a najviac osem hodín v jednotlivom týždni.

Po vzniku Slovenskej republiky bol prijatý nový Zákonník práce č. 311/2001, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002. Prijatím a novelizáciami tohto zákona došlo postupne k harmonizácii pracovného práva Slovenskej republiky s pracovným právom Európskej únie.